Biznis Biorafinérie dozrel v Bruseli

Šanca na nový biznis. Aj tak sa možno pozerať na fakt, že Európska únia tlačí členské krajiny, aby časť spotreby dovážanej ropy a zemného plynu nahradzovali domácimi obnoviteľnými zdrojmi energií. Od polovice minulého roku núti aj Slovensko tuzemských predajcov motorových palív, aby do nich pridávali biopalivá z olejnín či obilnín. Okrem iného to znamená príležitosť. Lebo farmári sa nemusia spoliehať na jediného odberateľa - potravinársky priemysel. Viacerí podnikatelia plánujú výstavbu fabrík na bioprímesi. A nezaspali ani slovenskí vývojári a dodávatelia spracovateľských technológii.

Od tankov k bionafte. Nové šance využila firma Biorafinéria SK, ktorá má svoje projekčno-vývojové stredisko v severoslovenskom Martine. Jej odborníci vymýšľajú a budujú fabriky na výrobu rastlinných olejov i nadväzujúcu produkciu metylesteru repkového oleja - MERO. Teda bionafty, ktorú už spaľujú pod kapotami svojich áut s dieselovými motormi aj slovenskí vodiči. Konkurenčný boj firmy s neporovnateľne väčšími dodávateľmi technológií zo západnej Európy nie je jednoduchý. Doteraz jedinú veľkokapacitnú výrobňu MERO na Slovensku, ktorú si dala pred pár rokmi vybudovať bratislavská Palma-Tumys, technologicky vybavil nemecký koncern. No prvé väčšie úspechy už majú za sebou aj martinskí vývojári. Ich technológie vyrábajú bionaftu v niekoľkých menších tuzemských prevádzkach a za hranicami postavili aj väčšie fabriky. Vlani Biorafinéria zinkasovala za dodávky závodov na kľúč takmer 200 miliónov korún.

Korene tejto partie vývojárov siahajú do bývalej výskumno-vývojovej základne martinských Závodov ťažkého strojárstva. Práve odtiaľ pochádza väčšina ľudí z takmer dvadsiatky manažérov a radových inžinierov Biorafinérie. Za socializmu sa zhruba tisícka inžinierov z výskumnej základne turčianskeho veľkopodniku venovala vývoju tankov, transportérov, motorov, traktorov či lokomotív. Zmeny po osemdesiatom deviatom a odklon slovenského strojárstva od zbrojárskej výroby pomenili priority tamojších inžinierov. "Vedeli sme, že špeciálna výroba zbraní nemá perspektívu, a tak sme začali rozmýšľať nad iným biznisom," hovorí Martin Cvengroš, prokurista Biorafinérie.

Pred pätnástimi rokmi, po rozpade výskumnej základne bývalého martinského kolosu, sa zopár ľudí okolo neho rozhodlo podnikať v sfére biopalív. M. Cvengroš spomína, že už počas pôsobenia v zetéeske vedeli vďaka svojim výskumným prácam o využití rôznych palív v motoroch o biopalivách dosť. "Po roku 1992 sme na tom založili vlastný biznis. Začali sme posúvať výsledky výskumu do praxe," spomína. Aby zvládli projektovanie technológií na výrobu biopalív ešte lepšie, nadviazali martinskí strojárski inžinieri spoluprácu s niekoľkými chemikmi z Fakulty chemických a potravinárskych technológii bratislavskej Slovenskej technickej univerzity.

Po družstvách Lukoil. Celé roky to vyzeralo ako nepodarený biznis. Dlho po rozbehu podnikania sa nevedeli prepracovať k žiadnym veľkým kontraktom. O nahradení aspoň malej časti ruskej ropy vlastnými biopalivami sa na Slovensku a vlastne ani nikde inde v Európe veľmi nedumalo. A ceny ropy boli pred pár rokmi relatívne nízko, takže o investíciách do predsa len drahšej výroby palív z poľnohospodárskych plodín nikto neuvažoval. Podľa toho vyzerali výkony martinských projektantov. Skromne.

Medzi rokmi 1992 až 2002 dokázala Biorafinéria na svoje výrobné technológie nahovoriť len zopár väčších slovenských a českých poľnohospodárskych  družstiev. Už vtedy existovala medzi farmármi oboch krajín predstava, že finančne silnejšie poľnohospodárske podniky by si mohli bionaftu pre vlastné stroje vyrábať samy. Každé z družstiev si objednalo technológiu najviac na výrobu päťsto či tisíc ton bionafty ročne. To neboli objemy, ktoré by rozbiehali zlaté časy biopalív. Išlo o množstvá, čo rýchlo zmizli v traktoroch farmárov.

Ale prišiel zlom. Keď pred zhruba piatimi rokmi začala Európska únia o biopalivách rozmýšľať viac. Prispel aj rast cien ropy na svetových trhoch. Ceny klasickej nafty i benzínov sa priblížili k úrovniam alternatív z olejnín či obilnín. Odtiaľ bol len krok k povinnému primiešavaniu. Brusel prikazuje, aby biopalivá vykrývali minimálne šesť percent predaja pohonných hmôt. Neskôr má podiel narastať.

Po týchto rozhodnutiach sa zrazu aj slovenskej Biorafinérii v roku 2002 pošťastil prvý veľký kontrakt. Pre firmu Agrochem z českého Lanškrounu dodala výrobňu MERO s kapacitou päťtisíc ton ročne. Česká spoločnosť vďaka nej rozbehla vývoz bionafty do Nemecka.

Ale naozaj prelomový kontrakt prišiel v roku 2003. U Biorafinérie si objednala výrobňu bionafty litovská firma UAB Rapsoila. Nešlo len o väčšiu fabriku s výrobnou kapacitou desaťtisíc ton ročne, ale zároveň aj o fabriku ľudí z vedenia ruského koncern Lukoil. Práve im litovská firma patrí. Tento kontrakt posilnil aj kapitálové možnosti Biorafinérie na ďalší rozvoj. Aby mohli Martinčania práce pre UAB Rapsoilu rozbehnúť naozaj vo veľkom, požičal im ruský partner peniaze. To znamenalo užšie kontakty. Možno sa domnievať, že Lukoil využíva Biorafinériu ako svoju predĺženú ruku v biznise s biopalivami. Aj keď Rusi na výpisoch z obchodného registra medzi jej vlastníkmi nefigurujú. No skúsenosti z európskeho energetického biznisu hovoria, že ruské firmy pri prenikoch na nové trhy dohliadajú na spriaznené firmy aj bez papierových formalít v obchodných registroch.

M. Cvengroš zdôrazňuje, že pôžička sa nikdy netransformovala do priameho ovládnutia ich firmy ruským koncernom. A iba na jeho objednávkach úspech Biorafinérie na trhu v žiadnom prípade nestojí. Spolupráca s Rusmi je pre firmu síce veľmi zaujímavá a časom môžu od koncernu prísť aj ďalšie objednávky na technologické zariadenia. Ale v posledných troch rokoch si Slováci našli sami aj iné zaujímavé kontrakty. "Dodávky technologického vybavenia pre väčšie fabriky na výrobu bionafty sme si dohodli v Česku, Bulharsku i Španielsku," hovorí M. Cvengroš.

Práca pre strojárov. Závody, ktoré Biorafinéria postavila v zahraničí, môžu ročne vyprodukovať najviac 20-tisíc ton MERO. Vlajková loď slovenského spracovania olejnín Palma-Tumys má závod s ročnou kapacitou na úrovni 50-tisíc ton MERO. No aj Martinčania už pracujú na takýchto väčších projektoch. "V tomto roku pripravujeme pre jedného odberateľa projekt závodu na 60-tisíc ton bionafty ročne," hovorí M. Cvengroš. Ale na giganty v biznise dodávok technológií si firma ešte predsa len netrúfa. Najsilnejší európski výrobcovia získavajú objednávky na fabriky s ročnými kapacitami výroby sto- či dvestotisíc ton. "Je tu viacero väčších hráčov. My sa popri nich vieme presadiť v menších kontraktoch," vysvetľuje M. Cvengroš. Konkurencia medzi dodávateľmi je čoraz tvrdšia. Nový perspektívny biznis zaujíma čoraz viac firiem, a tak počet hráčov na trhu technológií stúpa.

Podľa martinského manažéra sa dá uspieť len tak, že dodávateľ nepretržite pracuje na zdokonalení svojich technológií. Aj v Biorafinérii robia stále na inováciách. Aby zlepšili efektívnosť výroby bionafty z olejnín, vyvinuli technológie aj na dodatočné spracovanie bočných produktov. Pri starších výrobných technológiách sa zvyškový glycerol, metanol či mastné kyseliny stavajú obyčajným odpadom. Biorafinéria ich vie opätovne spracovať na MERO. Túto novú technológiu už nainštalovali v litovskom podniku. "Litovcom sme tak zvýšili výťažnosť suroviny," hovorí M. Cvengroš.

Vývoj nových technológií je podľa neho sprevádzaný tým, že konkurenti sa snažia dobré veci odkopírovať. M. Cvengroš spomína, že jeden súdny spor už majú za sebou. Kým sa všetko vyriešilo, tá firma zanikla. Boj o zachovanie originality je podľa neho taký nákladný, že ich spoločnosť ho už vzdala. Kedysi si dávali vyvinuté veci patentovať. Ale zistili, že to nemá význam. "Patenty sú drahé a aj tak sa neubránite rýchlemu kopírovaniu," sťažuje sa M. Cvengroš.

Biorafinéria sa stará o prácu pre iné slovenské firmy. Jej odborníci závod na biopalivá naprojektujú a cez najaté stavebné spoločnosti zabezpečia jeho výstavbu. Technológie si dávajú vyrábať u subdodávateľov. Žilinskému výrobcovi tlakových i beztlakových zariadení Tlakonu SK zabezpečujú desatinu jeho celoročných tržieb. "Biorafinéria je náš druhý najvýznamnejší odberateľ. Vlani sme mali od nich objednávky za deväť miliónov korún," hovorí Milan Surovčík, konateľ Tlakonu. Táto firma sa musela pri technológiách v novom biznise dosť učiť. Ale nové skúsenosti jej priniesli aj ďalšie ovocie. Špeciálne zariadenia na výrobu biopalív vyrába pravidelne nielen pre Biorafinériu, ale aj pre iných holandských odberateľov.

Okrem Tlakonu si Biorafinéria dáva technológie vyrábať aj vo Svidníku v Strojárňach potravinárskeho priemyslu či v liptovskomikulášskom Fermonte. Slovenskí strojári všetko vyskladať nedokážu. Miestne firmy im robia zvárané súčasti technológií. "Ale špeciálne motory či elektroniku si musíme objednávať v zahraničí," uzatvára M. Cvengroš.

TREND, Ročník 2007: číslo 06, 08.02.2007, 6. týždeň,  rubrika: English Summary

http://www.etrend.sk/
 

Tweet

Bioplynová stanice s kogeneračními jednotkami TEDOM

Olej pro plynové motory – klíčová volba pro kogenerační jednotky

Kam směřuje české odpadové hospodářství z pohledu prevence jejich vzniku?

Jak získat udržitelnou biomasu

Biometan se vyplatí a má budoucnost